O GRAFICKEJ DIELNI...

„Čo sa stáva vecou, uvlastňuje sa z jemného víru zrkadlovej hry sveta. Až keď svet zasvitne, a to zrejme náhle, ako svet, zaleskne sa víriaci prsteň a ľahulinký vír zeme a neba, božských a smrteľných sa mu vykrúti do zvitku svojej jednoduchej zomknutosti. — V súlade s týmto ľahulinkým vírom je samotné vecnenie (Dingen selbst) nepatrné a každá trvajúca vec poddajná, nenápadne sa poddávajúca svojej bytnosti. Poddajná je vec: džbán a lavica, lávka a radlica. Vecou je však svojím spôsobom aj strom a rybník, bystrina aj hora. Tým, že každá vec vecuje (dingend) spôsobom svojho trvania, sú vecami volavka aj srna, kôň a býk. Tým, že vecuje každá vlastným spôsobom svojho trvania, sú vecou aj zrkadlo a spona, obraz a kniha, koruna aj kríž. — Veci sú nepatrné aj čo do počtu, v pomere k nespočetnosti vo všetkom ľahostajných predmetov, v pomere k bezmedznej masovosti človeka ako živočícha. — Až ľudia ako smrteľní budú obývať svet ako svet. Len z jemného víru sveta raz vzíde vec.“ — Martin Heidegger: Gesamtausgabe. Band 79. Frankfurt am Main: Vittorio Klostermann, 1994, s. 21.

 

 

François-Marius Granet:

Le maréchal de joyeuse au couvent des Capucins (1825)
olej na plátne, 41 x 33 cm