VARŠTAK KAPUCÍNSKA GRAFICKÁ DIELŇA . . . VYDAVATEĽSTVO MINOR

​Recenzia Dr. Ingrid Halászovej bola publikovaná vo Fons Tyrnaviensis VII. (Ingrid Halászová: Tkáčik, Ladislav. Priestor, miesto, kláštor. In Žažová, H. - Manák, M. (eds.) Fons Tyrnaviensis 7. ISBN 978-80-568-0087-4, s. 211-212.)

 

Jeden večer v tichu som sa začítala do prvých strán tejto knižky a musím povedať, že ma nevdojak podnietila v čítaní pokračovať. Ak by som mala definovať dôvody, asi by to bola nevšedná poetika jazyka textu a zároveň istá metafyzika jeho obsahu, ktoré ma zaujali v mojom vtedajšom stíšení. Recenzovaná kniha o kapucínskej kláštornej architektúre totiž vôbec nie je „klasickou“ publikáciou z dejín či teórie architektúry, ale nie je ani čisto prácou z oblasti filozofie. Azda by som ju mohla žánrovo charakterizovať ako vysoko odborne podloženú argumentačnú esej o hľadaní existenciálnej podstaty a zmyslu stavby kapucínskeho kláštora vo vzťahu k jeho obyvateľom.  

​

Kniha pozostáva z piatich kapitol, ktoré majú na pohľad trochu divergentnú skladbu obsahu: nepodávajú informácie v nejakom logickom slede, ale predsa sú navzájom logicky previazané a spejú k teoreticky, filozoficky i duchovne vyargumentovanému záveru. Presnú autorovu pohnútku k týmto úvahám sa čitateľ dozvie na dvoch miestach: na začiatku a takmer na konci knihy, konkrétne v závere prvej a štvrtej kapitoly. Autor v nich však viac-menej len implicitne odhaľuje pozadie svojej motivácie: svoju osobnú zaangažovanosť a zároveň zodpovednosť v súvislosti s koncepčnými prípravami architektonickej obnovy kapucínskeho kláštora v Pezinku v roku 2008.

​

Azda každý, kto pozná Ladislava Tkáčika menom či osobne, vie, že je okrem vysokoškolského docenta na Trnavskej univerzite aj rehoľníkom, teda spolubratom v uvedenej rehoľnej komunite. Pezinský kláštor je teda tiež jeho Domovom – miestom, kde býva a žije, kde prežíva svoje človečenstvo v komunite (domu i mesta) aj v „intimite“ (so sebou samým i s Bohom). Jeho vlastnými slovami vyjadrené: „Kláštor totiž rovnako ako žiadny ľudský dom nie je len trojrozmerným priestorom, ale je hlavne priestorom prítomnosti a pohybu, osamenia i stretávania, je nielen priestorom obývaným, ale hlavne priestorom prežívaným. Nie je priestorom ľubovoľného „niekde“, alebo „kdekoľvek“.“ (s. 14).

​

Ako filozof a zároveň rehoľník sa tu autor snaží maximálne pravdivo a komplexne vysporiadať so všetkými historickými i aktuálnymi funkčnými, utilitárnymi i spirituálnymi, ale aj existenciálnymi aspektmi tohto architektonického komplexu ako miesta a priestoru pre ŽIVOT v celej jeho štruktúre. Aby všetky tieto esencie architektúry obsiahol, Tkáčik sa vo svojej knihe stáva historikom architektúry, teoretikom i filozofom architektúry súčasne. Analyzuje rádové regule aj cirkevné nariadenia ohľadom kapucínskej architektúry naprieč existenciou rádu až do súčasnosti, približuje čitateľovi potridentský teoretický diskurz ohľadom sakrálnej architektúry i reálnu ranonovovekú stavebnú prax v zaalpskej kapucínskej provincii. Rovnako erudovane zohľadňuje aj relevantné architektonicko-teoretické koncepcie, no dominantnú sféru jeho úvah tvorí, samozrejme, filozofia.

​

Jeho cestou k analýze a interpretácii metafyzického rozmeru a existenciálnej esencie konkrétneho kláštora je „fenomenologický diskurz o prežívanom priestore“. Vychádza najmä z prác filozofov (Edmund Husserl, Emmanuel Levinas, Martin Heidegger a i.), ale najmä architektov inšpirovaných fenomenológiou (Dermot Moran, M. Reza Shirazi, Steven Holl, Maurice Merleau-Ponty a i.). Fenomenologická idea priestoru sa presúva z roviny jeho vnímania na jeho „pociťovanie“, na konštituovanie pojmov „domov“, „osvojovanie“ či „interiota“. Podľa Tkáčika na to, aby bol priestor nielen obývaný, ale špecifickou spiritualitou rádu aj špecificky „prežívaný“, musí byť rešpektovaná jej „BYTNOSŤ“. Priznám sa, pri prvom stretnutí s týmto pojmom v uvedenej knihe mi veľmi chýbalo jeho podrobnejšie objasnenie, čo ním autor konkrétne myslí. No postupne sa tento pojem odkrýval v kontexte rôznych architektonických a spirituálnych kategórií (napr. genius loci/identita miesta, atmosféra, svetlo, zvuk/ticho, proporcie... ). V samom závere knihy autor napokon objasnil svoje chápanie pojmu „bytnosť“ aj vo vzťahu k spomínanej rekonštrukcii historickej kláštornej budovy, ktorá: „... nemôže byť len konzerváciou zvolenej vývojovej etapy stavby, rozšírením o nejaké nové funkcie či nový lokalitný plán. Rekonštrukcia musí byť v prvom rade oživením zmyslu stavby, ktorá má svoju pamäť. Jej narušenia, historická odolnosť, trvácnosť i krehkosť sú pamäťou jej zmyslu, čo nemôže zachytiť nič menšie než skúsenosť. Bohatstvo súvislostí, ľudská mierka, radikálna zmyslovosť, ktorými sa európskej krajine a jej mestám už skoro päť storočí prihovára historická architektúra kapucínskych kláštorov, určite stoja zato, aby boli uchovávané a aby aj dnes nachádzali svoj nový a súčasný význam.“ (s. 182). S týmto záverom možno absolútne súhlasiť. Predsa by som však privítala aj (hoci len stručný) autorov komentár k vizualizáciám rekonštrukcie a dostavby od spolupracujúceho architektonického ateliéru, ktoré sa napokon v navrhovanom rozsahu nezrealizovali a tiež k stavu, v akom sa táto stavebná úloha napokon zrealizovala.

​

Osobne tiež môžem konštatovať, že ako „nefilozofujúcu“ historičku umenia ma recenzovaná kniha podnietila k úvahám o sfére dosiaľ mnou takmer nereflektovanej. Je to kniha skutočne pútavá, poučná a už aj konkrétnejšie tuším, že môže byť podnetná aj pre ďalšie oblasti (dejín) umenia, ako pristúpiť k ich interpretácii.